Rímsky kastel Gerulata

1577

V roku 1961 pri ťažbe zeminy na obnovu dunajských hrádzí neďaleko rímsko – katolíckeho kostola Sv. Magdalény na malej vyvýšenine, ktorú domáci nazývali Bergl alebo Várdomb, bol objavený jeden z pilierov neskoro-antickej stavby. Ťažba bola zastavená a začal výskum, ktorý potvrdil, že sa našla dlho hľadaná Gerulata. Dňa 17. 7. 1963 Školská a kultúrna komisia Okresného národného výboru Bratislava – vidiek vyhlásila architektúry v polohe Bergl za kultúrnu pamiatku.

Písomné pramene

Prvé písomné správy, týkajúce sa antickej Gerulaty, máme už z doby rímskej, a to v dielach „Itinerari Antonini“ a „Notitia dignitatum“. Umiestnenie kastela je vyznačené aj na stredovekom prepise rímskej mapy, tzv. „Tabula Peutingeriana“. Mapa je itinerár predstavujúci „cursus publicus“ t.j. štátnu poštovú dopravnú službu. Uvedenie Gerulaty na historickej mape cestných prepojení z čias Rímskej ríše naznačuje, že v Gerulate bola umiestnená aj poštová stanica. Správy v dielach iných starovekých autorov – Tacita, Patercula a Plínia – sa dotýkajú Gerulaty len nepriamo pri zmienkach o kmeni Cannanefatov, Germánov z Dolného Porýnia, ktorí tvorili posádku v Gerulate.

V období renesancie sa prvý krát prejavila rozkolísanosť v lokalizácii Gerulaty do súčasného polohopisu. Podrobnú štúdiu s citáciami latinských autorov vypracoval Radoslav Hošek. Nesprávne je stotožnená s Hainburgom a Wolfstalom v Itineráriu vydanom v Basilei r. 1575, do Rajky ju priradil Stephanus Moro, ktorého dielo poznáme z výťahu od Samuela Timona Imago antiquae Hungariae z roku 1762. Zaujímavá je však lokalizácia Gerulaty na mapách Wolfganga Lazius-a z roku 1545-1563 a Paula Abstemius-a z roku 1556, ktoré prinášajú označenie Cherlburg – Gerulata. Ďalšie správy máme od anglických cestovateľov J. Millesa a R. Pococka, ktorí sa v r. 1737 priplavili do obce Karlburg v rámci ich cesty Podunajskom, počas ktorej cielene vyhľadávali rímske pamiatky. O Gerulate ako o dnešných Rusovciach sa zmieňuje vo svojom diele Compendium Hungariae Geograficum z r. 1777 aj Matej Bel. V 19. storočí stotožnil Gerulatu s Karlburgom Theodor Mommsen (CIL, III p. 549). Nesprávne však bola opäť interpretovaná v Pauly-Wissova Realencyklopedie der classischen Altertumswissenschaftz roku 1910 a tiež pri výklade Grollera Die strasse Carnuntum – Gerulata – ad Flexum, keď sa domnieva, že Gerulata sa nachádzala v Jarovciach.

Archeologické pramene

Prvé archeologické výskumy uskutočnil koncom 19. storočia (1888) so súhlasom majiteľky grófky Laury Henckel Ágost SŐtér, jednateľ Historickoarcheologickej spoločnosti Mosonskej župy a kustód múzea v Mosonmagyaróvári. Jeho výskumná činnosť sa sústredila na polohu „Bergl“ na severovýchodnom okraji obce. Napriek tomu, že odkryl 7 metrovú stenu na Bergli, stále existovali pochybnosti o rovnici Gerulata = Rusovce. V archeologických výskumoch sa pokračovalo až v medzivojnovom období. Topografii sa v rokoch 1932 – 1933 venoval András Graf. Začiatkom 40. rokov sa Aladár Radnóti, pracovník Národného múzea v Budapešti, prvý krát pokúsil vymedziť areál auxiliárneho tábora. Po roku 1947, keď bola zadunajská časť Bratislavy na základe Parížskej mierovej konferencie pripojená k Československej republike, do Rusoviec prichádzajú slovenskí archeológovia a bádatelia. Prvý ucelenejší pohľad na osídlenie Rusoviec v dobe rímskej podal na základe nálezov získaných pri poľnohospodárskych a stavebných prácach Vojtech Ondrouch.

Zaslúžená pozornosť sa venovala Gerulate až v 60. rokoch, keď pri ťažbe zeminy v polohe Bergl bol objavený pilier neskororímskej pevnosti. Následne sa začal už spomenutý archeologický výskum pod vedením Ľudmily Kraskovskej. Od roku 1965 pokračoval systematický výskum v réžii Archeologického ústavu SAV Nitra pod vedením Jána Dekana, ktorý bol ukončený v roku 1972. Dôkladnú dokumentáciu pamiatky z rokov 1967 -71, ktorá korešponduje so súčasným geodetickým zameraním modernými prístrojmi, zanechal profesor Alfréd Piffl. Súčasne s výskumom na Bergli boli preskúmané Ľudmilou Kraskovskou a Magdou Pichlerovou rímske pohrebiská I, II, III.

Kopec s názvom Bergl s odkrytým pilierom Gerulaty. Archív AM SNM

Po ukončení výskumu na Bergli v roku 1972 sa určila koncepcia pamiatkových úprav lokality na Bergli, ktorú spracovala Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave (MSPS OP). Koncepcia bola zameraná na sprístupnenie odkrytých architektúr a prezentáciu hnuteľných nálezov v novom objekte múzea. Autormi projektu múzea z roku 1974 sú Ing. arch. P. Brtko a Ing. arch. Ľ. Režucha. V rámci realizácie novostavby lapidária sa v máji 1976 pri výkopoch pre základy múzea odkryli ďalšie architektúry. Dodatočne začal doplnkový výskum predmetnej časti polohy pod vedením Ladislava Snopka z MSPS OP. Následne pokračovali výskumné a konzervátorské práce spojené s obnovou odkrytých torz rímskych architektúr. V súvislosti s archeologickým výskumom Kostola Sv. Víta v parku kaštieľa bolo preskúmané pohrebisko IV. V roku 1986 MMB prevzalo „stavbu“, t.j. areál Antickej Gerulaty od MSPS OP Bratislava a oficiálne otvorilo expozíciu.

Areál Múzea Antická Gerulata, 4. stavebná etapa, ktorá sa nachádzala pod kopcom Bergl. Foto: J. Schmidtová

Rusovský hrad

Vráťme sa na polohu Bergl do areálu Antickej Gerulaty. Dôsledkom stavby stredovekého hrádku, ktorý bol postavený v 13. storočí, nachádzala sa tu komplikovaná stratigrafická situácia, keď stredoveké vrstvy a nálezy boli premiešané s rímskymi artefaktmi a neraz rímske predmety boli v superpozícii, t.j. „v polohe nad“ mladšími stredovekými a novovekými nálezmi. Stavitelia hrádku navŕšili umelý násyp, vysoký asi 5 m, na kamenné pozostatky rímskej architektúry zo 4. storočia. Najstarší hrádok bola drevo – zemná stavba typu „motte“ (nížinný hrádok s umelým navýšením), ktorý bol v polovici 15. storočia modernizovaný stavbou kamennej obytnej veže s tehlovou plentou. Prvý archeologický výskum tu uskutočnil maďarský bádateľ Ágost Sőtér v r. 1888. Našiel tu zachované stredoveké murivo s gotickým oblúkom a valcovitý kamenný žľab.

Rozkvet budovania malých opevnených sídiel súvisí s vývojom ekonomicko-politickej situácie, keď na začiatku 13. storočia nastáva veľký rozvoj sídelnej a komunikačnej siete a čoraz viac kráľovskej pôdy sa dostáva do súkromného vlastníctva ako odmena šľachticom za verné služby, ktorí vybudovaním honosnejšieho sídla demonštrujú zvýšenie svojej životnej úrovne. Hrádky boli úzko späté s vodnými tokmi, ktoré boli zároveň dopravnými tepnami a poskytovali účinnú obranu hrádku v podobe vodných priekop. Hrádky boli takmer vždy súčasťou väčšej opevnenej plochy, ktorej dominantu tvorila drevená veža s dobrým výhľadom a výhodnou pozíciou pre lukostrelcov. Neďaleko sa vždy nachádzal aj kostol, kde fundátorom spočiatku bol zemepán, neskôr tieto patronátne kostoly fungovali bez zasahovania do práv farára. Tieto atribúty nachádzame aj v Rusovciach. Vďaka tomuto násypu a stavbe hrádku sa zachovala povalentiniánovská pevnosť aj s časťou nadzemných architektúr, ktorú považujeme za 4. stavebnú etapu kastela Gerulata.

Historická mapa Rusoviec 1881. Archív AM SNM

Rímske kamenné pamiatky

Výskumy Jána Dekana a Ladislava Snopka priniesli základné chronologické etapy a architektonické riešenia. V prvej etape výskumu sa táto architektúra s piliermi právom považovala za fórum, t.j. námestie so stĺporadím. Doplnkový výskum potvrdil 3 časové obdobia, ktoré zistil výskum Jána Dekana. Zistil aj veľkú hĺbku základových murív a pilierov. Vedúci výskumu Ladislav Snopko preto preklasifikoval stavbu na pevnostnú architektúru. Výsledkom výskumu týchto dvoch bádateľov boli kamenné výtvarné diela, ktoré tvoria základ múzejnej výstavy Antickej Gerulaty.

Počas archeologických výskumov Gerulaty boli objavené a vyzdvihnuté kameňosochárske diela, viažúce sa k rímskoprovinciálnemu umeniu 1. až 3. storočia po Kristovi. Pochádzajú z rôznych období výskumu. Prvé z nich boli odkryté v roku 1888 v polohe Bergl Ágostom Sőtérom, jednateľom Historickoarcheologickej spoločnosti Mošonskej župy. V súvislosti s nimi Á. Sőtér spomína aj platne s postavou pastiera, nachádzajúce sa v parku kaštieľa. Platne údajne pochádzajú z polohy Bergl, ale kto ich vykopal a umiestnil v parku nebolo známe ani v uvedenej dobe. Platne s postavou pastiera boli prevezené do budúcej expozície Antická Gerulata počas výskumov Jána Dekana, ostatné kamene s nápismi ako aj nezdobený sarkofág sú v múzeu v Mosonmagyaróvári. Podstatná časť zbierky prezentovaná v Múzeu Antická Gerulata bola objavená systematickým výskumom v polohe Bergl, ktorý viedli Ján Dekan v rokoch 1965-1972 a Ladislav Snopko v rokoch 1976-1987. Tieto kamenné pamiatky boli sekundárne použité ako stavebný materiál v murivách objektu so štvorcovým pôdorysom a piliermi, ktorý považujeme za mladšiu prestavbu kastela Gerulata.

Ťažiskovým zdrojom epigrafických pamiatok sú nápisy z Gerulaty, ktoré spracoval Radoslav Hošek. Vo svojom diele pojednáva o 34 nápisoch z Gerulaty, ktoré pochádzajú z výskumov Jána Dekana a Ladislava Snopka realizovaných od roku 1967 do roku 1982. Tieto nápisy sú datované do 2. – 4. storočia a informujú o vojenskej jednotke Cannanefatov, stacionovaných v Gerulate. Cannanefati boli germánskym kmeňom žijúcim na území dnešného Holandska, z ktorého príslušníkov boli zostavené v 1. storočí po Kr. auxiliárne oddiely.

Niektoré z nápisov možno datovať a to buď dobou vlády alebo menami konzulov, alebo aj inými indíciami ako čestnou titulatúrou vojenských oddielov, či dobou vzniku vojenskej jednotky. Nápisy sa týkajú buď členov vojenských jednotiek, alebo súkromných osôb, svojím obsahom sú buď votívne, alebo náhrobné. Vyskytuje sa tu celý rad hodností, vrátane praefecta – veliteľa, ktorým bol Marius Firmus. Bohaté informácie poskytli aj pre poznanie náboženských kultov. Niektoré nápisy priniesli vlastné mená, z ktorých sa dá usúdiť panónsky alebo orientálny pôvod. Najmladšími prínosmi zbierky MMB sú fragment votívneho oltára z hrobu mladšieho pohrebiska z doby sťahovania národov a míľnik Carnuntum – Gerulata, ktorý bol nájdený v dvoch fragmentoch v sekundárnej polohe pri výskume stavby s podlahovým vykurovaním.

Archeologická topografia Gerulaty

Z geografického hľadiska sa kastel Gerulata nachádza v mestskej časti Bratislava – Rusovce, v Podunajskej nížine, na okraji pravobrežnej nivy rieky Dunaj, v bezprostrednej blízkosti jeho niekdajšieho bočného ramena – dnes Rusovského kanálu. Z historicko – geografického hľadiska ležali dnešné Rusovce na severnom okraji Rímskej ríše, na území provincie Pannonia. Priamo v nich sa nachádzal kastel Gerulata, opevnený bod Rímskej hranice – Limes Romanus. V blízkosti tábora sa nachádzal pravdepodobne brod a prístav, ale archeologicky zatiaľ nie sú doložené.

Archeologická topografia Gerulaty. Zásady pamiatkovej zóny Rusovce, 2002. Autor: P. Baxa J. Schmidtová

Strategická poloha Gerulaty a jej posádky spočívala v operatívnom strážení severnej časti pomerne rozsiahleho priestoru široko rozvetveného hlavného toku rieky s množstvom ramien a ostrovov s lužnými lesmi. Hlavné mesto Provincie Carnuntum so sídlom légie leží na križovatke najdôležitejších starých obchodných ciest. Podunajská cesta sa tu križuje s cestou Jantárovou. Smerom západným proti toku Dunaja sídli ďalšia légia v pomerne malej vzdialenosti vo Vindobone. Légia vo Vindobone má aj Dunajskú flotilu, čím je mimoriadne dôležitá pre rýchle presuny a pre zásobovanie armády. V súvislosti s dunajskou riečnou flotilou poznáme dokonca meno jedného veliteľa, ktorého pôsobenie je priamo späté so Slovenskom.

V roku 179/180 M. Valerius Maximianus už ako legát velil vexilácii, zvláštnemu vybranému oddielu, ktorý prezimoval v Laugariciu, dnešnom Trenčíne. Gerulata bola prvým kastelom v línii Carnuntum – Ad Flexum (Mosonmagyaróvár, Maďarsko). Od Carnunta (dnes obce Bad Deutsch/ Altenburg a Petronell, Rakúsko) bola vzdialená okolo 45 km. Jednotkou s domovským právom v Gerulate bola jazdecká jednotka Cannanefatov. Gerulatu tvoril samotný vojenský kastel, prístav (zatiaľ archeologicky nie je doložený), civilné osady, pohrebiská, poľnohospodárske usadlosti a to jednoduchšie i honosnejšie, tzv. villy rustici a dočasné vojenské tábory.

Villa rustica v Čunove na trase diaľnice D2. Hypotetická rekonštrukcia. Autor: J. Jezná – P. Horanský

Takmer celá antická Gerulata sa nachádza pod stredovekou a novovekou zástavbou mestskej časti Rusovce. Prezentovaný je len severný roh kastela s povalentiniánovskou pevnosťou zo 4. stor. po Kr. Práve táto pamiatka je navrhnutá na zápis do Zoznamu svetového dedičstva. Pevnosť vznikla zabudovaním do rohu staršej architektonickej konštrukcie. Mala 12 mohutných pilierov, ktoré tvorili nádvorie. Vzhľadom na hĺbku základov pilierov i obvodových múrov veže (2,5 m), statické posudky uvažujú o poschodovej stavbe. V strede bola asymetricky umiestnená studňa. V pilieroch a obvodových múroch mladšieho kastela boli zamurované staršie kamenné výtvarné diela, ktoré sú vystavené v lapidáriu múzea. Vežovitá stavba má paralely s povalentiniánovskými limitnými pevnosťami v stredodunajskom priestore. V prospech datovania po roku 380 hovorí aj prítomnosť množstva vlešťovanej keramiky, či niektoré nálezy z polohy Bergl (sklo, obojstranný trojvrstvový hrebeň). Zdá sa, že posádka v Gerulate opustila priestor obdĺžnikového tábora a stiahla sa do pevnosti vybudovanej v severnom rohu pôvodného kastela. Svedčili by o tom aj jednoduché drevené stavby s kamennými podmurovkami v priestore za kostolom Sv. Magdalény a detský hrob.

Historické súvislosti

Prvé opevnenia rímskej hranice sú datované do prvej dekády po zmene letopočtu a včasné rímske opevnenia na severopanónskych hraniciach boli postavené už za Klaudia (41-54). S výstavbou stálych limitných táborov sa začalo až za Domitiana (81-96) a intenzívne sa pokračovalo aj za cisára Traiana (98-117). Limes mal lineárny charakter a rímske obranné jednotky boli skoncentrované v jedinej ochrannej línii bez záložného sledu. Prestavby v 3. a 4. storočí zrejme súviseli s vojenskými reformami, ktoré zahájil cisár Gallienus (253-268) a ukončil Diocletianus (284-305). Počet armádnych oddielov a aj ich vnútorná sila sa vtedy

Prvé opevnenia rímskej hranice sú datované do prvej dekády po zmene letopočtu a včasné rímske opevnenia na severopanónskych hraniciach boli postavené už za Klaudia (41-54). S výstavbou stálych limitných táborov sa začalo až za Domitiana (81-96) a intenzívne sa pokračovalo aj za cisára Traiana (98-117). Limes mal lineárny charakter a rímske obranné jednotky boli skoncentrované v jedinej ochrannej línii bez záložného sledu. Prestavby v 3. a 4. storočí zrejme súviseli s vojenskými reformami, ktoré zahájil cisár Gallienus (253-268) a ukončil Diocletianus (284-305). Počet armádnych oddielov a aj ich vnútorná sila sa vtedy

Prvé opevnenia rímskej hranice sú datované do prvej dekády po zmene letopočtu a včasné rímske opevnenia na severopanónskych hraniciach boli postavené už za Klaudia (41-54). S výstavbou stálych limitných táborov sa začalo až za Domitiana (81-96) a intenzívne sa pokračovalo aj za cisára Traiana (98-117). Limes mal lineárny charakter a rímske obranné jednotky boli skoncentrované v jedinej ochrannej línii bez záložného sledu. Prestavby v 3. a 4. storočí zrejme súviseli s vojenskými reformami, ktoré zahájil cisár Gallienus (253-268) a ukončil Diocletianus (284-305). Počet armádnych oddielov a aj ich vnútorná sila sa vtedy

Prvé opevnenia rímskej hranice sú datované do prvej dekády po zmene letopočtu a včasné rímske opevnenia na severopanónskych hraniciach boli postavené už za Klaudia (41-54). S výstavbou stálych limitných táborov sa začalo až za Domitiana (81-96) a intenzívne sa pokračovalo aj za cisára Traiana (98-117). Limes mal lineárny charakter a rímske obranné jednotky boli skoncentrované v jedinej ochrannej línii bez záložného sledu. Prestavby v 3. a 4. storočí zrejme súviseli s vojenskými reformami, ktoré zahájil cisár Gallienus (253-268) a ukončil Diocletianus (284-305). Počet armádnych oddielov a aj ich vnútorná sila sa vtedy zmenili.

Obvodová priekopa dočasného tábora Gerulata II na ulici Pohraničníkov. Foto: J. Schmidtová

Obaja cisári vyčlenili časť vojska a zostavili z neho pohyblivé oddiely (comitatenses) s úlohou rýchleho nasadenia na kritických miestach čoraz viac ohrozovanej hranice. V stálych táboroch na limite zostala len časť pôvodnej posádky (limitanei). Rozľahlé kastely z 2.-3. storočia boli pre zmenšené jednotky zbytočne veľké a preto sa ich plocha redukovala. (Gerulata a jej kastel 3. stavebnej etapy, Arrabona). Za vlády Valentiniána (363-375) došlo k poslednému rímskemu pokusu preniknúť na severný breh Dunaja na dnešnom Slovensku. Stavebné práce na dunajskom limite riadil ním poverený dôstojník Tempsonius Ursicinus, s ktorého menom sa stretávame na zlomkoch tehál, ktoré sa našli aj v Gerulate (LEG II ITAL PET –TEMP VRSC DVC). V rokoch okolo 380 sa udiala na panónskom limite ďalšia významná reorganizácia, výsledkom ktorej bola stavba pevností v ľavom rohu praetentury pôvodných auxiliárnych táborov.

Reorganizácia bola spojená s preskupením vojenských jednotiek ako aj s menšiou alebo väčšou prestavbou. Tiež obranný systém prekonáva štrukturálne zmeny. Rimania rezignovali na pôvodnú plochu táborov a na mieste predchádzajúcich auxiliarnych kastelov v ľavom rohu praetentury postavili malé pevnosti. Podobné malé pevnosti sa vyskytujú v areáli viacerých starších kastelov na norickom a panónskom limite a sú datované do povalentiniánovského obdobia (okolo roku 380). Pohrebné obyčaje a inventár hrobov svedčia v povalentiniánovskom období o spolužití medzi romanizovaným obyvateľstvom a “barbarskými vojakmi“.

V roku 433 na základe zmluvy – foedus, vydala Rímska ríša Pannoniu Hunom. Hranice v Noricu a v Pannonii boli opustené a zriadenie obranného systému stratilo zmysel. Hraničný systém na Dolnom Dunaji ostal až do konca 6. storočia viac menej intaktný, keď Avari a Slovania vnikli cez Dunaj do vtedajšieho teritória Rímskej provincie Moesia a Skytia. Stavebný komplex pôvodného kastela Gerulata využili gótski federáti. Ich prítomnosť dokladajú stavebné zásahy zo strany vnútorného dvora. Obdobie sťahovania národov sa aj v priestore Rusoviec prejavilo ako nepokojné obdobie. Nálezy zo starších výskumov – sivej keramiky z Bergla a nález sídliskového objektu z polohy za parkom kaštieľa – naznačovali prítomnosť Longobardov. Osídlenie tohto priestoru ďalšej dejinnej etapy, ktorá nasleduje po zániku Rímskej ríše, potvrdil výskum unikátneho kostrového pohrebiska z polohy Pieskový hon z obdobia sťahovania národov.

Autori: PhDr. Jaroslava Schmidtová, Mgr. Ľudovít Mathédesz